• Mamila.sk
• Pro matky
• Příbehy matek o kojení
• Môj príbeh o dojčení dvojčiat

Môj príbeh o dojčení dvojčiat

Moje dvojčatá Romanka s Karolínkou sa narodili na začiatku 36. týždňa tehotenstva, mali obe 2, 5 kg. A tu sú moje spomienky. Keď som si sadla do miestnosti pre nedonosené bábätká, po jednom si prikladala podľa rád babuľky, nechceli však chytiť prsník, mali menšie ústočká, nedarilo sa im sať. Potom mali žltačku, takže som bola na izbe sama a bola som trošku smutná, pretože mliečko nechcelo tiecť. Na radu sestričky som skúšala, aby pili mliečko cez dudle na fľašu a pomaly sa im začalo dariť. Túžila som dojčiť, keďže boli aj nedonosené, aby využili všetky výhody dojčenia, chcela som im dať okrem lásky to najcennejšie v hmotnej podobe. Keďže však váhové prírastky neboli dostatočné (po každom dojčení sa museli vážiť), doktorka kázala sestričkám podať umelú výživu a ja som bola opäť smutná... pili ju však len jeden deň a potom to prišlo... Mliečka bolo zrazu dosť, baby začali piť, priberať, spolu s ostatnými maminami, čo mali bábätká na nedonoseneckom oddelení, začali preteky v odsávaní, ja som viac používala ručnú techniku, skúsila som aj odsávačku, rátali sme každú kvapku mliečka (odsávali sme na nočné dojčenie, keď sme nevstávali a mliečko dávali sestričky fľašou), povzbudzovali sme sa navzájom, boli to pekné chvíle.

Po príchode domov som skúšala dojčiť na dojčiacom vankúši obe naraz futbalovou polohou, išlo to, ale obe baby boli nepokojné, náročné bábätká, plakali, hoci papali, nastali nám ťažké dni (rady typu – máš málo mlieka, slabé mlieko a podobne), nikdy sme však nemali doma umelú výživu a ani som ju nemala v pláne použiť. Prvý týždeň sme skúšali odsaté mliečko dávať aj fľaškou, avšak po snahe nakŕmiť baby vonku fľašou, keď sa nám mliečko celé vylialo na zem, snažíme sa fľašu odstaviť na vedľajšiu koľaj. Odsaté mliečko som dávala aj do mrazničky, keďže je ho veľa, kúpila som si odsávačku mliečka, ale používala som je len jeden týždeň, vrátila som sa k ručnému odsávaniu, ktoré je omnoho efektívnejšie a praktickejšie.

Keď mali baby 3 týždne, dostala som prvý zápal prsníka, horúčky, strach, cesta na pohotovosť, doktor mi nasadil antibiotiká, keďže som nevedela, čo a ako, brala som ich, ale mohla som pri nich dojčiť, našťastie nejaké veľké bolesti som nemala, po 3 dňoch bolo všetko v poriadku.

Písala som laktačnej poradkyni Katke Glavovej, radila mi zbaviť sa klobúčikov, zavolala som si laktačnú poradkyňu z nášho mesta a pokúšali sme sa o prisatie priamo na prsník. Nedarilo sa, bola som na hrane, čo ďalej... Nevzdala som sa, nastúpil môj postoj notorickej jednotkárky zo školy (zakorenilo sa mi to v hlave, že sa nemôžem vzdať, že to chcem a hotovo). A obom sa prisávanie začalo dariť. Išla som podľa predpisov, nedávali sme cumlíky, Kajka, tá ho nechcela vôbec, Romi, tá by aj bola možno chcela, ale prestala som so skúšaním, či ho bude chcieť, lebo nepriberala toľko ako Kajka (keďže používanie cumlíkov môže zmiasť bábo a znižovať tvorbu mliečka).

Priberanie mali ukážkové, podľa tabuliek, len raz mala Romanka menší prírastok. Vždy som si hľadala veci, zisťovala, nechcela som podľahnúť tlaku, že málo priberá, a letáčikom o umelom mlieku, hoci v týchto situáciách som bola tiež neistá a plná pochybností, či to zvládnem a prekonám.

Potom som mala ďalšie dva zápaly prsníka, pri druhom som išla ku gynekológovi, ktorý poradil, že nech ešte počkám, či zápal ustúpi po obkladoch, až potom nech si nasadím ATB a zápal prešiel aj bez ATB, pri treťom som už ako skúsená nešla nikam, dala som si obklady, panadol a bolo... Hoci nepríjemné to bolo vždy, ale dojčiť sa mi dalo, bolesť sa dala zniesť.

Baby boli počas prvých troch mesiacov na prsníku často, vlastne sa len hojdali na rukách, dojčili, alebo chvíľku spali, boli to ťažké chvíle, niekedy aj slzy, nevrlosť, dokonca pochybnosti, či som vôbec mala mať deti (priznávam, v tejto ťažkej dobe, som niekedy použila slová, o ktorých som si myslela, že mi nikdy nemôžu vyjsť z úst), týmto ďakujem všetkým mojim najbližším, ktorí mi pomáhali, bola a som im navždy vďačná za kolísanie, nosenie a podobne.

Počas prvých šiestich mesiacov sme nedávali ani vodičku, ani čaj. Počas prikrmovania pili mliečko stále rovnako, vôbec nemali v úmysle nahrádzať si mliečko polievočkami, papaniu moc nedávali, mliečko bolo stále favoritom. Zaspávali na prsníku (samozrejme skúsili sme aj metódu Každé dieťa sa môže naučiť spať, ale po dvojitom náreku, ktorý bolo počuť snáď aj do susediaceho mesta, som to vzdala a s výdychom „podľahla“ môjmu „maminovskému“ inštinktu chrániť si svoje mláďatká za každú cenu; nech si píšu, čo chcú, ja som na to jednoducho nemala, a súhlasím s názorom laktačných poradkýň, že to nie je vhodná metóda, hoci z vlastnej skúsenosti viem pochopiť mamy, ktoré ju skúšajú). Najviac sa mliečko využilo v lete, pitný režim mali určite unikátny, super bolo dojčenie aj pri hnačkách, chorobách. mliečko v tej dobe začali volať „nieno“

V zime to bolo ťažké, vonku sa nedalo byť tak často, takže sa chceli pritulovať a cuckať často, išli aj zuby, bola som aj nervózna, vidím sa v kaviarni s detským kútikom alebo v pizzérii, kde sa stihli „nalepiť“ aj 3x (dojčenie na verejnosti mi nerobilo problém, bolo pre mňa úplne prirodzené, vždy sa teším pohľadu na dojčiacu maminu, ale zas pre mňa to nebol problém, lebo moje prsia sú menších rozmerov, takže vlastne nikdy nič nebolo vidieť).

Keď mali dva roky už som chcela s dojčením prestať, poviem pravdu „liezlo mi na nervy“, ale vydržala som, okrem iného aj kvôli letu, aby mali dosť tekutín. A v lete pili už len pred spinkaním, teda 2x, vždy boli veľmi zlaté, vraveli: „Mamina, máš ešte tuošku miečka?“

Bolo to nádherné obdobie, puto neskutočné, ale aj ťažké, som vďačná Bohu, že mi dal dar dojčenia a všetku trpezlivosť a silu na prekonanie prekážok. Po ukončení dojčenia mi bolo veľmi smutno, stále som si spomínala na dojčiace chvíle, bola som plná nostalgie, aj teraz to ešte tak cítim (a v kútiku duše si vravím, že som mala ešte vydržať, hoci už som veľmi chcela skončiť).

Chcem ešte raz poďakovať všetkým, ktorým mi pomohli, podporili ma, najmä manželovi, rodičom, sestre, tete, ostatným blízkym a v ťažkých chvíľach mi pomohli a podporili ma laktačné poradkyne Katka Glavová a Monika Veselská.

Zuzana Bortelová