• Mamila.sk
• Pro matky
• Příbehy matek o kojení
• Keď dojčenie lieči dušu

Keď dojčenie lieči dušu

Vyjadrenie: "Načo ešte dojčíš? Veď po roku to nemá zmysel!" pozná asi každá z nás, ktorá dojčí staršie dieťa. (Aj) náš príbeh potvrdzuje opak. Zmysel to naozaj má.

Danielko je naše tretie dieťa, dojčený a nosený je od narodenia. Minulý rok, týždeň pred Veľkou nocou mu začala opúchať ľavá strana tváre a krk. Od pediatra sme putovali ku krčnej, od nej do nemocnice, aby nám spravili ultrazvukové vyšetrenie a nastavili liečbu správnymi antibiotikami. Brala som so sebou veci na dva dni, vraj to dlhšie nebude trvať a cez sviatky aj tak  ostanú na oddelení len naozaj akútne a vážne prípady. Ostali sme.

Danielko mal vysoké horúčky, aj nad 40 stupňov, dostával chladené infúzie a antibiotiká. Primár stomatochirurgie a krčného mi oznámili, že malého treba operovať. Zatočila sa mi hlava, už pár dní som mala skoro neustále na sebe dieťa pricucnutého na prsník, v horúčkach a bolestiach a čakala som, že nám predpíšu  lieky a môžeme ísť domov maľovať vajíčka a ísť na omšu. Namiesto toho sme sa pripravovali na operáciu v celkovej anestéze. Príkaz bol jasný - dieťa od polnoci nemôže prijímať jedlo ani tekutiny. S 20-mesačným dieťaťom, dojčeným na požiadanie a s veľkými bolesťami  to znelo ako nereálne očakávanie. Kontaktovala som poradkyňu pri dojčení a lekárku, ktorá mi už veľakrát pomohla a dostala som usmernenie - dojčiť sa môže až do dvoch hodín pred celkovou anestézou a ihneď po prebudení, keď na to bude mať dieťa chuť. V noci som dojčila potajomky, aby si to nikto nevšimol, ale som vedela, že Danielkovi to zmierňuje bolesti. Anesteziologička mi dovolila, aby som ho priložila na prsník hneď, ako sa prebudil, cca. 20 minút po skončení operácie. Dojčila som ho bez prestávky, aj počas presunu na izbu, napriek tomu, že lekárka z oddelenia vyjadrila značný nesúhlas a upozornila ma, že ak malý začne vracať a zadusí sa, bude to moja zodpovednosť. Nezadusil sa.

Cestou z operačky sme si už všimli, že pod pazuchou má tiež hrčku a poobede sa mu na nohách objavili červené fľaky. Cez veľkonočný víkend začal vracať a potom mal hnačky.

Neprijímal žiadne jedlo, ani vodu, iba sa dojčil a nosila som ho na rukách, ťahajúc za sebou stojan na infúziu. V nedeľu službukonajúca lekárka skonštatovala, že fľaky, vracanie a hnačka sú príznakmi salmonelózy. Na veľkonočný pondelok som začala mať prudké hnačky ja a lekárka ma chcela poslať domov, s čím som nesúhlasila a odvolávala som sa na to, že ako matka dojčeného dieťaťa mám právo byť s ním, pokiaľ sa nezistí, či moje hnačky sú následkom infekcie alebo zo stresu. Ležala som na posteli alebo sedela na záchode, pritom malý bol na prsníku.

Po sviatkoch, v utorok sme sa dostali k detskému chirurgovi, lebo hrča pod pazuchou sa zväčšovala a už bola veľkosti vajíčka. Pán doktor navrhol hrču otvoriť, zákrok bol naplánovaný na štvrtok doobeda, keďže sa lekári rozhodli aj pre CT vyšetrenie a to malým deťom robia v celkovej anestéze. Takže kým Danielko mal byť uspatý, stihli by CT aj operáciu. Lenže sa to nestalo tak. Keď sa už pripravovala anestéza na CT, zase po absolvovaní tortúry "od polnoci nejesť-nepiť", detského chirurga zavolali k urgentnému prípadu a Danielka z anestézy po CT vyšetrení prebudili...

Výsledok vyšetrenia ukázal, že pod pazuchou sa nachádza väčší počet hrčiek, aj také, ktoré ultrazvukové vyšetrenie ani neukázalo. Rana na krku, ktorú mal po prvej operácii sa mu začala hnisať, tak poobede sme išli k detskému chirurgovi na zákroky - vyčistenie prvej operačnej rany a otvorenie hrčky pod pazuchou. To všetko s lokálnou anestézou. Nasledoval najhorší zážitok môjho života - držala som za ruky dieťa na operačnom stole, ktoré zavíjalo v obrovských bolestiach. V oiach mal strach a nechápal, ako toto môžem dovoliť. Ako som nad ním stála, moje slzy padali naňho. Lekár vyčistil rany a vzorky poslali do laboratória. Keď mal Danielko obviazané rany, priložila som ho na prsník a tak som ho brala späť na oddelenie. Dojčenie ho upokojilo a ja som mala pocit, že aj mne pomáha, že mu dokážem zmierniť to utrpenie.

O dva dni prišli výsledky z laboratória - liečba mala pokračovať inými antibiotikami, lebo kultivácia ukázala, že na dovtedy podávané lieky už je baktéria rezistentná. Lenže lekárka mi oznámila, že s podávaním liekov, ktoré by mali zabrať, nemajú pri malých deťoch žiadne skúsenosti, lebo sú určené pre dospelých. V preklade to znamenalo, že vedľajšie účinky môžu byť veľmi vážne - zničené pľúca, kĺby, kosti. Pri podpise súhlasu s liečbou sa mi triasli ruky, ale s manželom sme sa zhodli na tom, že radšej budeme mať krívajúce dieťa,  akoby sme mali oňho prísť. Nové antibiotiká dostával do žily cez špeciálny prístroj, 20 ml mu tieklo hodinu a pol, trikrát za deň. Dojčením som ho mohla udržať na posteli.

Lieky začali zaberať, ale lekári stále nevedeli prísť na príčinu,  z čoho sa hrčky v tele tvorili. Testovali ho na mnoho chorôb, brali mu krv veľakrát, aj vtedy nám pomohlo dojčenie na zmiernenie stresu. Počas hospitalizácie som počula od zdravotníkov všelijaké poznámky, ako "To decko sa dojčí 24 hodín denne", "Má to namiesto cumľa", "Vy ste na vine, že dieťa je chudokrvné" a "Nemôžete sem vkročiť, keď vyšetrujeme dieťa". Veru, aj mne, matke troch detí so siedmimi rokmi dojčenia za sebou  to nahlodalo sebavedomie a akčnosť. Vďaka podpore zo strany manžela a poradkyniam pri dojčení som hospitalizáciu nielen zvládla fyzicky aj psychicky, ale som si vedomá toho, že za 23 dní sme zmenili vnímanie dojčenia u viacerých ľudí. Nielen zdravotníkov a budúcich sestričiek, ktoré trávili na oddelení prax, ale aj mamičiek, s ktorými sme prišli do kontaktu a išli príkladom, že sa to dá a má to zmysel.

Na 22.deň mi lekárka oznámila, že prišli na to, čo tvorbu hrčiek spôsobilo. Poznáte piatu chorobu? Keď dieťa má vysoké teploty a po pár dňoch sa vysype a horúčka ustúpi?

Nuž, spôsobuje to parvovírus B19 a chorobu zvládajú inak zdravé deti celkom v pohode. Ale telo nášho Danielka (z doteraz nezistených príčin) nedokázalo spracovať železo a tým mal v krvi hladinu železa iba 1/3 z minimálnej hodnoty. Bez nejakých príznakov.

A pre chudokrvné deti môže mať piata choroba vážne následky a hospitalizácia je potrebná.

Po 23 dňoch v nemocnici, následného doliečenia v domácom prostredí, 28 dňoch liečby antibiotikami môžem povedať, že bez dojčenia by to išlo oveľa ťažšie.

Po troch mesiacoch sme sa do nemocnice vrátili, na kontrolné CT vyšetrenie, ktoré potvrdilo, že Danielko je zdravý. Tých 24 hodín nám tiež uľahčilo dojčenie, vzhľadom aj na júlovú horúčavu.

Som vďačná, že vo chvíli, keď som tak zúfalo potrebovala pomoc a podporu, mala som "po ruke" dojčenie, ktoré pomohlo jednoduchšie riešiť situáciu, zmierniť bolesť dieťaťa a dávať mi pocit, že konám správne.

Všetkým mamičkám prajem mnoho krásnych chvíľ s detičkami a veľa sily v období, keď treba riešiť problémy.

Dojčeniu zdar!

     Katka Brňáková