• Mamila.sk
• Pro matky
• Příbehy matek o kojení
• Ak treba dokrmovať, dá sa to aj bez fľaše a pomôže to dojčeniu

Ak treba dokrmovať, dá sa to aj bez fľaše a pomôže to dojčeniu

Náš príbeh o dojčení by bol na knihu. Napokon asi ako príbeh každej ženy, ktorá prekonala problémy s dojčením. Ale už teraz viem, že by to bola rozprávka. Pretože má šťastný koniec. Bez ohľadu na to, či budem dojčiť ešte deň, mesiac, rok alebo dlhšie. Tak ako mi pred rokmi v rozhovore povedal maestro Ladislav Chudík: „Žijem v nadstavenom čase“, tak si dnes s úctou spomínam na jeho slová a vravím si: „Dojčím v nadstavenom čase.“ A to najmä vďaka pomoci laktačných poradkýň Tatiany Jančárikovej a Pavlíny Kallusovej.

Vynechám prvé dni života môjho syna, keď som robila pre dojčenie všetko, čo som vedela. Lebo v porovnaní s dneškom som nevedela nič. Veď to je prirodzené. Prečo by to nešlo? To nechajme teraz bokom. Základom po príchode z pôrodnice bolo odstrániť klobúčiky, ktoré som používala z dvoch dôvodov: ploché bradavky (dozvedela som sa v pôrodnici namiesto pomoci, ako prisať bábätko, (pretože ploché bradavky sú jednou z možností, ako môžu vyzerať normálne bradavky, a bábätká sa dokážu prisať aj v prípade, že má mamička ploché či vpáčené bradavky - poznámka o. z. MAMILA) a bolesť pri dojčení (nevedeli, ako jej predchádzať ani ako ju riešiť). Dnes už viem, že dôvod na používanie klobúčikov neexistuje a že existujú spôsoby, ako zlepšiť dojčenie, ak veľmi bolí.

V klobúčikoch sa po pár dňoch používania objavila najprv krv a až potom mlieko. Bolesť strašná, dieťa ako potomok upírov, krv všade, už to tak ďalej nešlo... Vyhľadala som pomoc laktačnej poradkyne. Syn bol našťastie ako malá pijavica, naučil sa prisať aj bez klobúčikov. Darilo sa mu to už v pôrodnici a bolo to treba „len“ doladiť. Neverila by som, aký rozdiel urobí pár milimetrov pri správnom prisatí. Klobúčiky skončili v koši, bolesť sa zmiernila. Ale nie nadlho. Po pár dňoch sa znova vystupňovala. Poslednýkrát som so slzami v očiach vykríkla od bolesti a poslala manžela kúpiť umelé mlieko. Pripravila som ho podľa návodu, dala bábätku vypiť odporúčanú dávku. Syn to všetko vygrckal a ja som s ním plakala v perinách, že nedokážem ani základnú vec – nakŕmiť vlastné dieťa. Pri predstave podávania umelého mlieka som mala pocit, že som ako žena zlyhala. Hormonálna smršť v šestonedelí dala mojej psychike riadnu lekciu.

V ten deň poobede som mala dohodnuté stretnutie s laktačnou poradkyňou. Prišiel čas na druhú a poslednú šancu pre dojčenie. Neverila som, že to zvládnem. Plakala som a takmer rezignovala. Ale keď už poradkyňa za nami prešla desiatky kilometrov, tak som si povedala, že to ešte raz skúsim. Problémov sa nakopilo viacero. Strašná bolesť, horšiu som nikdy v živote nezažila. Neskutočný strach priložiť si syna k prsníku. Ďalej odmietanie prsníka, búšenie pästičkami, plač, keď mlieko netieklo tak, ako si mladý pán predstavoval.

Všetky naše problémy vyriešila laktačná poradkyňa najmä pomocou laktačnej pomôcky (tenučkej cievky, ktorou sa bábätko dokrmuje na prsníku) spolu s upravením prisatia. Zrazu som znova dojčila. Doteraz netuším, ako som to dokázala. Prsia sa začali hojiť, dojčila som takmer bez bolesti a cítila som sa ako olympijský víťaz. Paráda.

Lenže od prepustenia z pôrodnice ubehli tri týždne a syn mal na poradni ledva pôrodnú váhu. Darmo som vysvetľovala doktorke, že doma schudol pre problémy s dojčením, ale už sme to rozbehli a bude to dobré. Verdikt bol jasný: Veď nemáte mlieko, dieťa neprosperuje. Do týždňa mal pribrať, inak nám hrozil pobyt v nemocnici. Keď už som to načala s tým športom, tak v tom momente som sa cítila asi ako Matej Tóth po dopingovej kauze. Moja hrdosť, že dojčím, bola udupaná na najhlbšie dno. „Veď nemáte mlieko,“ znelo mi v hlave a nedávalo mi to zmysel v súvislosti s noc čo noc mokrou nočnou košeľou od mlieka. Aj keď to len ťažko priznávam, na moment som si pomyslela, že som sa mala vykašľať na celé dojčenie, dať hneď umelé mlieko a mohla som si ušetriť bolesť a stresy počas prvých týždňov s prvým dieťaťom.

Ale keďže som tvrdohlavý baran, nevzdala som to. Laktačná pomôcka nás znova zachránila. Mala som po ruke celý arzenál. Váhu pre bábätká, cievku, umelé mlieko, výživové doplnky na tvorbu mlieka všetkého druhu, šatku, a to najdôležitejšie – vlastné prsia, ktoré som sa snažila presvedčiť, že to dajú. Nenechala som nič na náhodu. Tak som sa bála, že syn nepriberie požadovanú hmotnosť, že som ho vážila stále: pred dojčením, po dojčení, po dokrme... Toľko som sa nenavážila ani počas predvianočného pečenia. Dnes už viem dve veci:
1) celé váženie bola hlúposť, ale prinieslo mi pokoj v duši,
2) mala som si viac veriť. Laktačná poradkyňa ma naučila, ako rozlíšiť pitie na prsníku, a ja som videla, kedy syn pije a kedy nie. Naučila ma posúdiť, či je pitia dosť. A keď nebolo, naučila ma dokrmovať na prsníku laktačnou pomôckou.

Okrem noci a skorého rána som ho dokrmovala cez cievku s 30 ml umelého mlieka ku každému dojčeniu. Pri dojčení sme išli takpovediac do poslednej kvapky z oboch prsníkov, aj s pomocou ich stláčania a striedania. Až na záver dokrm. Len v prípade, že som synčeka nevystihla v pokojnej nálade a jedoval sa už pred dojčením, použila som laktačnú pomôcku na začiatku na upokojenie a prisatie. Za týždeň pribral krásnych 260 g. Doktorka bola spokojná, ja som sa upokojila, verila som si. Mimochodom, ak by som počúvala jej rady, už by som dávno nedojčila.

Približne do synových piatich mesiacov sme znížili množstvo umelého mlieka na dokŕmenie na 30ml trikrát až štyrikrát denne. V noci aj doobeda mu stačilo materské mlieko, poobede a pred spaním, keď pýtal viac a „netieklo“, dostal dokrm. Za veľkú výhodu laktačnej pomôcky považujem, že popri vypití umelého mlieka nevedomky vypil aj ďalšie mlieko z prsníka. Váženie sa síce neodporúča, lebo je nepresné, ale snáď môžem uviesť, že po dlhšom pozorovaní nám vychádzalo, že rovnaké množstvo mlieka ako z cievky dieťa vypilo súčasne z prsníka.

Najvýraznejšia zmena prišla po zavedení príkrmov, od ktorých sme očakávali, že nám pomôžu zbaviť sa dokrmovania umelým mliekom. Začali sme v päť a pol mesiaci postupne skúšať varenú zeleninu a takmer zo dňa na deň stačilo synovi umelé mlieko cez laktačnú pomôcku len pred spaním – stále symbolických 30 ml. V tom čase sa mi už darilo drobca na prsníku aj uspať, a tak sme sa s laktačnou pomôckou rozlúčili úplne. Konečne som sa naučila, ako dojčiť podľa jeho potrieb a nezabúdať ho ponúkať (ono to jednoduchšie znie, ako sa to realizuje...) Bolo to približne v šiestich mesiacoch. Prišlo to tak náhle, že už si ani nespomínam, kedy sme dokrmovali laktačnou pomôckou naposledy. O tri dni oslavuje môj syn osem mesiacov a milujeme dojčenie. Čo som nikdy neverila, že zažijem*:

• že budem dieťa uspávať na prsníku,
• že budeme spať spolu v posteli a budem dojčiť poležiačky (dojčenie poležiačky pre nás bolo prvé mesiace sci-fi),
• že dieťaťu bude v noci stačiť prsník a nebudem musieť behať po dome a snažiť sa ho uspávať inými spôsobmi,
• že dojčením utíšim jeho plač a zmiernim bolesť pri prerezávaní zúbkov,
• že nebudem musieť so sebou nosiť fľaše s mliekom, čajom a vodou, lebo mu bude stačiť dojčenie,
• že pri dojčení uvidím radosť v synových očiach a šibalský úsmev na perách.

*samozrejme, občas máme aj my horšie dni

S laktačnou pomôckou aj do hôr

Pre zverejnenie môjho príbehu som sa rozhodla, aby som ženám dodala odvahu používať laktačnú pomôcku, ak je nutné bábätko dokrmovať. Neobávajte sa, len smelo do toho. Osobne som sa totiž stretávala s reakciami typu: Panebože, to sa ti chce? To musí byť strašné... Úprimne, zo začiatku mi pomáhal manžel, lebo to chcelo trochu cviku a pružnú podprsenku. Ale nijako nás to neobmedzovalo. Keď mal syn 11 týždňov, boli sme na turistike v Jánošíkových dierach a pri Šútovskom vodopáde. O mesiac neskôr sme aktívne dovolenkovali na Liptove. Tu je pár praktických tipov, ako sme fungovali:

• vodu som zohrievala v plechovom hrnčeku, ktorý som mala vždy pripravený na sporáku, na cestách v rýchlovarnej kanvici,
• poradkyňa ma naučila, ako pripravovať umelé mlieko bezpečne: nosila som si termosku s horúcou vodou, ktorou som zalievala prášok umelého mlieka, aby sa vysterilizoval, a potom som takto zarobené mlieko riedila na správnu koncentráciu studenou vodou, aby umelé mlieko nebolo horúce
• správnu teplotu som kontrolovala detskou lyžičkou, ktorá mení farbu, ak je tekutina príliš horúca,
• cievku laktačnej pomôcky som preplachovala vodou pomocou striekačky,
• cievky pre výrobu laktačnej pomôcky som si objednávala cez internet za 1 euro, 30 ml pohárik s dierkou vo viečku som dostala od laktačnej poradkyne, ale dá sa jednoducho vyrobiť aj doma (alebo sa na to dá použiť malá skúmavka, poznámka o. z. MAMILA)
• umelé mlieko som si pripravila vždy o niečo teplejšie pred dojčením. Keď synovi stačilo mlieko z prsníkov, neponúkala som mu dokrm a vyliala som ho,
• keď som dokrmovala cez cievku laktačnej pomôcky, pohárik som si vložila zboku do podprsenky alebo položila vedľa seba na stôl. Často a rád pomáhal manžel a podržal mi ho.

Na cesty, výlety a prechádzky sme sa balili nasledovne: potrebné množstvo horúcej vody do termosky a nádobu so studenou vodou, do igelitového zatvárateľného vrecúška pohárik s 1 odmerkou umelej výživy (alebo samostatné vrecúško s umelou výživou a odmerkou), cievka s názvom CN-01, umelá lyžička na zamiešanie, striekačka na prepláchnutie cievky. Vydezinfikovala som prášok umelého mlieka horúcou vodou, doplnila studenou na správny objem, premiešala a mohli sme dojčiť a zároveň dokrmovať kdekoľvek a kedykoľvek.

Na laktačnej pomôcke je najlepšie to, že umožňuje dokrmovanie a zároveň pomáha zlepšovať dojčenie. Často sa nám stávalo, že po vypití dokrmu zostal synček prisatý a upokojený pokračoval v pití z prsníka, aj keď už nebol tok mlieka taký silný. Ako som sa dozvedela z MAMILY, na rozdiel od dokrmovania fľašou, pri ktorom väčšinou bábätko čoskoro začne odmietať prsník úplne, pri takomto dokrmovaní sa dá postupne dojčenie zlepšovať a časom úplne odstrániť a vrátiť sa k výlučnému dojčeniu. To sa podarilo aj nám. Aj vďaka laktačnej pomôcke dnes ďalej dojčím a viem, že tú jednu fľašu, ktorú som mala prichystanú „pre istotu“, už nepoužijem.

Ďakujem ešte raz laktačným poradkyniam Tatiane Jančárikovej a Pavlíne Kallusovej. Veľké poďakovanie patrí aj môjmu manželovi, ktorý ma v dojčení celý čas podporoval a podporuje, bez neho by som to nezvládla.

            Lucia z Bratislavy