• Mamila.sk
• Pro matky
• Příbehy matek o kojení
• Ako sa narodil môj syn Gabriel – pôrodný príbeh z Liptovského Mikuláša

Ako sa narodil môj syn Gabriel – pôrodný príbeh z Liptovského Mikuláša

„Keď rodiaca žena nevyzerá ako bohyňa, tak s ňou niekto nezaobchádza dobre.“ Ina May Gaskin

Dňa 16. 6. 2015 zostúpil k nám anjel Gabriel. Stal sa zázrak. Zasiate semienko vyrástlo a zrodilo sa, aby urobilo jednu ženu – matku ešte šťastnejšou. Nezostúpil z nebies, narodil sa, aby ukázal, že všetko je možné.

Tehotenstvo v znamení Vergília

„Audaces fortuna adiuvat“ – Šťastena praje odvážnym

Naše prenatálne dieťa sa samo rozhodlo o okolnostiach pôrodu. V skutočnosti som nič neplánovala, nerobila si ciele. Iba som sa snažila do svojej mysle aplikovať vetu: „Pôrod prebehne čo najlepšie pre mňa i dieťa. Pre mňa a dieťa sa deje to najlepšie.“ Na konci tehotenstva som bola pripravená na akýkoľvek scenár a veru, osud mi dával všeliaké skúšky – zvláštne predčasné veľmi bolestivé kontrakcie až do pôrodu, ktorého sme sa dočkali pár dní po vypočítanom termíne. Bola som pripravená na všetko. Tehotenstvom a pôrodom ma sprevádzali úžasné ženy a ďakujem Bohu, že mi ich poslal.

Začalo to nádherne. Naše bábätko k nám zavítalo samo od seba. Myslím, že to bolo asi to najkrajšie. Keď žena nepobehuje s tehotenským testom, či „už“ alebo „ešte nie“. Prvé tri mesiace sme si užili nerušené tehotenstvo bez akéhokoľvek vyšetrenia, dokonca bez ultrazvuku. „Vítali sme nový život“ tak, ako hovorí pani pôrodná asistentka Zuzana Štromerová. Nasledovalo krásne obdobie. Užívali sme si ho. Nepatologizovali sme zdravé fyziologické tehotenstvo. Aj ostatné mesiace sme vyšetrenia zredukovali na minimum. Ženskú silu som cítila aj vo vlasoch. Mala som ju v sebe až do konca tehotenstva. Celé tehotenstvo som dojčila a nosila dcérku Sofiu Emu.

Aká bola naša túžba alebo všetko je možné!

„Omnia possibilia sunt credenti“ – Všetko je možné tomu, kto verí. Mk 9,23

Túžba. Prianie. Nie cieľ. Cesta, akou som chcela kráčať pri pôrode bola v súlade s vedeckými poznatkami (WHO, FIGO a NICE). Prirodzená gravitačná poloha. Pôrod do vlastných rúk – ako prirodzená reakcia na moje kompetencie. Ostatné veci z pôrodných prianí sa zhodovali s tými, ktoré sme mali pri krásnom zrodení mojej dcérky Sofie Emy. Neprerušený kontakt koža na kožu a krásne zvítanie sa s rodinou. Kontakt koža na kožu v pravom zmysle slova, nielen priložiť dieťa, zobrať ho preč a zase priložiť. Takto nevyzerá nie je bonding, ale škodlivá separácia pre matku aj pre dieťa. Separácia znamená zvýšené hladiny stresových hormónov, strata prepojenia matky s dieťaťom, strata kompetencií matky, plačlivosť po pôrode matky aj dieťaťa a neporozumenie dieťatku („Ach, prečo plače?!“ A matka plače s dieťaťom.). Ja som matka, ktorá po pôrode dokáže rozumieť svojmu dieťaťu a dokonca si to dokáže hneď po pôrode užívať. Keď vojdete do mojej izby, cítite to všade... Ten oxytocín, vyrovnanie, harmóniu, porozumenie. Možnosť humanizácie slovenského pôrodníctva existuje. Nenechajte si odniesť dieťa a zažijete v sebe obrovskú silu. Našla som ju. Nikto mi moje dieťa nezoberie.

Skúsili ste to niekedy? Strach je najväčší nepriateľ

Filozofia je matka múdrosti. Myslite. Majte túžby. Poznávajte. Žijeme len raz. Strach nám bráni vidieť veci inak, zažiť veci inak. Nebojím sa, aj keď sa veci vyvinú inak. A ak predsa, v podvedomí s tým vieme pracovať. Počas tehotenstva ma sprevádzali mnohé múdre ženy. Niekedy som zneistela. Ony mi pomohli, aby som to ustála. Tak som to skúsila a musím povedať, že som zvíťazila. Bolo presne 17. marca. Meniny má Ľubica. Neuveríte. Moja pôrodná asistentka sa volá Ľubica Staroňová. No a v tento deň mi primár pôrodnice Oldřich Drahovzal a primárka novorodeneckého oddelenia Miriam Krajčiová podpísali moje pôrodné priania. Všetko je možné.

Moje kompetencie a podpora múdrych žien

Za tých 5 rokov, čo pracujem so ženami ako laktačná poradkyňa, neskôr aj ako poradkyňa pri nosení a sprevádzam ženy materstvom, sa zo mňa stala silná, kompetentná žena. Nazvala som to „od perinky ku kompetentnej, sebavedomej a vyrovnanej matke“. Múdre ženy. Ako ich všetky vymenujem? Nedá sa vymenovať všetky. Iste sa v príbehu pri prečítaní niektorej z viet každá nájde. Musím povedať, že oceňujem a veľmi si vážim otvorenosť môjho pôrodníka, človeka, empatickosť, individuálny prístup k žene vzhľadom k tomu, že každá žena je individuálna bytosť. Je to veľmi zriedkavé pri väčšine lekárov. Často chýba prienik a zdravé prepojenie. Je to škoda, pretože aj ja som počula vetu: „Toto robíme každej žene 41 + 2 (vyvolávanie pôrodu)“, hoci nie z úst primára. Nechcela som vyvolávaný pôrod.

Vizualizácie – obrázky

Celé tehotenstvo až do záveru som si všetko vizualizovala kresbou. Kreslili sme ja i bábätko, často aj s mojimi staršími deťmi, všetci spolu.

Niečo sa deje

34. týždeň. Bolestivé tvrdnutie brucha. Spln. Zmena počasia. Veľmi ma to vystrašilo. Snažila som sa nespanikáriť. Odchod do nemocnice som nezvažovala. Prirýchly a zbytočný odchod by iste znamenal kopec nepotrebných zásahov do dovtedy krásneho, ničím nerušeného tehotenstva. Prešlo to. Moje dieťatko len chcelo na seba upozorniť: „Mama, som tu. Mysli na mňa. Blíži sa to.“

37. týždeň. Silné, bolestivé sťahy. Nepravidelné aj pravidelné. Falošné - Braxtonove-Hicksove kontrakcie. Celé noci a dni. Potom chvíľu pauza. To som sa stihla vyspať. Potom znovu a takto až do pôrodu. Napustená vaňa a čakala som, či to prejde alebo je to pôrod. Falošné v teplej vode prejdú, pôrod sa v nej rozbehne. Takto som čakala až do dňa D.

Moje pôrody sú extrémne rýchle. Preto som za tieto náročné prípravy aj celkom vďačná. Aspoň som si užila toľko romantiky, ako nikdy predtým. Na vaňu som si dávala svietiace sviečky, používala som levanduľový olej do vody, manžel ma často masíroval úžasnou masážnou sviečkou, dokonca som sa raz vykúpala aj s lupeňmi ruží. Boli sme si takí blízki, rovnako, ako keď naše bábätko vznikalo. Tehotenstvo a pôrod je krásny kruh, ktorý začal tam, kde aj končí. Bolo to krásne intímne obdobie. Potom to trvalo príliš dlho a ja som z takého dlhého poslíčkovania začala byť nervózna. Zase mi pomohli moje múdre ženy. Ach, čo by som bez nich robila.

Môj syn nechal na seba dlho čakať, pretože je už „od bruška“ osobnosť. Predsa mu nebude mama hovoriť, kedy sa narodí. Ani, ako sa narodí. Mama môže mať len túžbu, prianie. O pôrode rozhoduje dieťa. Ono vie, prečo tam ostáva alebo už ide von. Môžeme len trpezlivo čakať. Tak som sa tešila. Môj pohľad na pôrod, kontrakcie a zrodenie je celkom iný ako u väčšiny spoločnosti. Pre mňa je to dar, zázrak, radosť. Radosť z najkrajšieho okamihu v živote ženy.

Dočkala som sa. Nov. Krásna fáza mesiaca. Ako to dopadlo

Bolo 4 hodiny ráno a nejaké "drobné". Zobudím sa na to, čo som už mesiac pociťovala akože: "Aha, toto je nie pôrod“. Asi hodinu sa to v ničom nelíšilo od toho predtým, akurát som to akosi "cítila v kostiach". Dokonca mojej dule sa v čase môjho pôrodu snívalo, že rodím. Neuveriteľné prepojenie. Po piatej volám môjmu pôrodnému tímu, že teda vyrážame. Aby som neporodila v tej Podturni. Radšej skôr a zbytočne ako na polceste. V aute som mala cestou do Liptovského Mikuláša cca 4 kontrakcie. To je vlastne takmer každých 5 minút. Cestou sme vyzdvihli našu pôrodnú asistentku Ľubku. Príchod do nemocnice: okolo 6:00 ráno, alebo niečo po 6:00. Malý sa narodil 7:15. Za hodinku bolo po všetkom... To doma ani nerátam, veď to som ani poriadne nevedela, či rodím.

Nález: 10 cm. Ako vždy, aj tretíkrát prichádzam úplne otvorená (prvé dieťa 10 cm, druhé 8 cm, tretie 10 cm). Využila som fit loptu, sprchu... a čo som v tej miestnosti neobjavila: Pôrodnú stoličku. Sadla som si na ňu. Ach, to bolo super!!! Presne to, čo som chcela. Prirodzená gravitačná poloha, ktorá mi v danom momente vyhovovala. Počas pôrodu som mala samé vertikálne polohy. A tá kúpeľňa – sprcha a záchod – boli asi najviac uvoľňujúce.

Záver? Ako som písala, bola som pripravená aj na iný scenár. „Pôrod prebehne čo najlepšie pre mňa i dieťa. Pre mňa a dieťa sa deje to najlepšie.“ Malý sa „stratil“. Zúfalo sme hľadali ozvy. Bolo to pre mňa akosi pridlho. Zrazu som nič nepočula. Potom to naskočilo. Ale ozvy boli slabé. Bolo treba rýchlo dostať malého von. Takže koniec znamenal zmenu polohy a neporodila som do vlastných rúk. Dostala som oxytocín a tlačila dvakrát naplno. Všetci pomáhali a povzbudzovali ma. A podarilo sa. Gabriel vyšiel von veľmi rýchlo a bol úplne v poriadku. Bolo to nádherné. Tá námaha a potom to uvoľnenie.

Kontakt koža na kožu, samoprisatie, privítanie a rodinná udalosť

„Správny začiatok je dôležitý pre začatie úspešného dojčenia.“

„Zlatá hodinka“ – alebo kedy je dieťa jedinečne hormonálne nadstavené na to, aby sa samo začalo dojčiť...

„Dieťa neplače a matka ho zúfalo nehľadá. Teraz predsa porodila a sú dôležitejšie iné veci ako váženie a meranie. Dieťa môže byť vyšetrené na matke.“

„Dieťa prisaté správne a žiadne poškodené bradavky“ – to je výsledok samoprisatia.

„Matka nestratí schopnosť kompetentne sa starať o svoje dieťa“ – nenechajte si svoje dieťa odniesť a budete mu rozumieť!"

Ja svojim bondingovým deťom proste rozumiem. Dojčenie funguje perfektne. Nikto „neumiestňuje“ v nesprávnu hodinu dieťa na prsník. „Teraz sa ideš dojčiť“ – lebo sestrička teraz rozhodla. Ono to vie urobiť samo. Nemôže nastať nesprávne vpečatenie. Dieťa uprednostní bradavku, ak je to to prvé, s čím sa stretne, a nie cumlík či fľaša. Keby každá žena zažila ideálnu situáciu – dobrý pôrod, dvojhodinový kontakt koža na kožu so samoprisatím, mala správne informácie o dojčení a nepoužívala by umelé náhrady prsníka, dalo by sa predísť mnohým problémom. Dieťa patrí k matke a to je prvá podmienka. A teraz sa môžem stať matkou – bohyňou. Spokojnou, šťastnou, sebavedomou a vyrovnanou. Ochotnou brániť svoje mláďa. V tento najkrajší čas prichádzajú naše deti privítať bračeka. Bolo to nádherné. A všetci sme sledovali tie prirodzené deje, o ktoré toľko detí prichádza. Ako dieťa strká pästičky do úst, aby podľa vône našlo bradavku, ako vypúšťa slinky a ako vyplazuje jazyk, ako sa posúva ručičkami a nôžkami, celý rad reflexov, ktoré smerujú k prvému dojčeniu. Ach, ten očný kontakt, zamilovanie, oxytocín. Bože, bolo to všade. Musela som to povedať nahlas. Pred svojou pôrodnou asistentkou a pred našou fotografkou Katkou. Bola to eufória, neviem to opísať. Nakoniec nikdy nezabudnem, čo mi povedala Ľubka: „Aďka, vy keď rodíte, ste taká krásna.“ Ľubka, ďakujem a nikdy neobanujem, že som vás mala pri svojom ďalšom pôrode. A ďakujem aj nášmu primárovi. Som šťastná, že boli so mnou ľudia, ktorým dôverujem a ktorí ma neberú ako „každú ženu“.

Niečo končí, niečo začína

Doma ma čaká starostlivosť o tri deti, musím zvládať domácnosť a pracovať na svojej firme, k tomu novorodenec. Kto to za mňa urobí? A tak po tomto pôrode jednoducho musím byť okamžite fit. A tak aj bolo. Hneď po kontakte koža na kžou som si dieťa odniesla sama na rukách na izbu. Všetky vyšetrenia sme absolvovali spolu. Z nemocnice som odišla po 48 hodinách. Sedela som bez problémov od začiatku – poranenia boli minimálne aj vďaka tomu, že mi nenastrihli hrádzu. Psychický stav – úplne perfektný. Od prvej chvíle si to doslova užívam. Žiadne preplakané dni, doslova „užívanie si“.

Komický odchod z pôrodnice alebo ako spoznáte, že rodíte?

Ako som teda komicky odišla? No, pri odchode do pôrodnice som si namiesto elasťákov vybrala zo šuflíka silonky... Malý mi pri vyšetrení ušiek ocikal šatku (nosili sme sa v šatke aj v nemocnici), a tak sme nemali v čom ísť domov. Chytila som dve plienky, vytvorila super šatku a šupla tam malého. V silonkách a plienkach sme takto komicky odišli domov. Možno sme vyzerali ako „utečenci“. Bolo to príjemne zábavné. A ďalšia pekná spomienka.

Toto je koniec tohto nádherného príbehu s mottom „všetko je možné“. Vaše priania sú možné, ako aj rôzne priania, túžby a situácie sú možné.

„Omnia possibilia sunt credenti“ – Všetko je možné tomu, kto verí NZ, Mk 9,23

Poznámka.: Gabriela tandemovo dojčím s jeho 2,5 ročnou sestrou Sofiou Emou, spolu ich nosím v šatkách. Braček Adrián (takmer 5 rokov) má z neho neskutočnú radosť. Splnil sa mu sen, bračekovi aj vymysel meno.

                 Adriana Kráľová